ODPUSTIŤ BOHU – ABSURDNÉ?

            Ak sme úprimní voči sebe a dokážeme počúvať seba samých, zistíme, že v niektorých konkrétnych životných situáciách sa nám vzoprie srdce i rozum a my nedokážeme zladiť pravdu o Božej láske, ktorú vyznávame, s drsnou realitou, ktorú prežívame. To je vtedy, keď sa v nás vynárajú rôzne výčitky voči Bohu a mnohé „prečo“ : „Prečo práve ja? ...Prečo musím žiť s takýmto človekom? ... Prečo sa môj syn neuzdravil, keď sme sa toľko modlili?... Prečo Boh dopustil tú katastrofu, pri ktorej zahynulo toľko ľudí, i detí? Prečo nezabránil tomu zemetraseniu, keď je všemohúci?“, atď.
            Niečo podobné zažil i známy kresťanský filozof C.S.Lewis, keď mu zomrela manželka na rakovinu. Hovorí: „V minulosti som napísal množstvo esejí o zmysle utrpenia a o kresťanskej radosti, ale stojac tvárou v tvár Bohu, ktorý mlčí, prežívajúc nesmierne utrpenie, všetky tieto krásne myšlienky zhoreli v ohni ako slama“. Alebo jeden biskup umierajúci v silných bolestiach odkázal svojim kňazom: „Prosím vás, už nehovorte toľko krásnych slov o utrpení!“
            Iba ten, kto v živote nič podobné neprežil, môže sa pohoršovať nad slovami „odpustiť Bohu“. Aj keď Bohu de facto nemáme čo odpúšťať, v skutočnosti mu zazlievame mnoho vecí. Obdivujeme, ako Jób po hrozných ranách chválil Boha. Veľmi statočne znejú jeho slová: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, nech je pochválené meno Pánovo.“ Avšak aj Jóbovi tento príkladný postoj vydržal iba dve kapitoly – zvyšných štyridsať kapitol zaberajú prevažne jeho výčitky Bohu, miestami doslova reptanie alebo rúhanie, či sebaobhajovanie. Čo nás prekvapuje, je záver – postavenie sa Boha proti Jóbovým radcom, ktorí sa ho snažili dostať do správneho „zbožného“ postoja. Takže nakoniec rúhavé Jóbove reči sa viac páčili Bohu ako všetky zbožné a duchovné reči jeho priateľov!
            Človek by sa nemal báť úprimnosti ani pri rozhovore so samotným Bohom. Je lepšie radšej vyjadriť sa takto, ako to vyslovil jeden duchovný autor: „Bože, hnevám sa na teba, pretože si to neurobil podľa mojej vôle. Viem, že to nie je správne, ale hovorím to preto, aby si ma uzdravil a pomohol mi.“ Je to lepšie, ako pokrytecky hovoriť: „Bože, si úžasný, ďakujem ti!´“

                                                             (zdroj: Katarína Lachmanová, Zamknuté zvnútra)